Najvýznamnejšími panovníkmi na svete sa stali často tí, ktorí sa ku korune dostali zhodou okolností. Inak to nebolo ani v prípade Viktórie, ešte donedávna najdlhšie panujúcej kráľovnej v histórii.
Z NEMECKA NA BRITSKÝ TRÓN
Alexandrina Viktória, neskoršie známa ako Kráľovná Viktória, svojím pôvodom patrila do hannoverskej dynastie. Bola jedinou dcérou Edwarda, vojvodu z Kentu a Strathearnu a sasko-coburgsko-gothajskej princeznej Márie Lujzy. Aby v budúcnosti nebolo pochýb o britskom pôvode budúcej princeznej, následník trónu s manželkou sa krátko pred jej narodením presťahovali z Nemecka do Anglicka. Viktória sa teda narodila v Kensingtonskom paláci 24. mája 1819. Bolo to na konci vlády jej starého otca Juraja III. Keďže jej otec zomrel pred koncom jeho vlády, nástupnícke právo prešlo na ňu. Využiť ho však mala až o osemnásť rokov.
Po smrti otca sa jej dostalo tzv. Kensingtonskej výchovy. Vyrastala v paláci pod prísnym dohľadom matky a nemeckej vychovávateľky, barónky Luisy Lehzenovej. Preto aj prvým jazykom, ktorý ovládala, sa prirodzene stala nemčina. Anglicky rozprávala až od troch rokov a časom sa naučila aj taliansky, grécky, latinsky a francúzsky. Fakt, že jej strýkovia (bratia jej otca a neskorší králi Juraj IV. a Viliam IV.) nemali legitímnych potomkov, pripravovalo ju jej okolie už v útlom veku na vládnutie. Znamenalo to izoláciu od sveta, dodržiavanie presného časového harmonogramu, tiež pravidlá, že nikdy nesmie byť sama a mnoho ďalších obmedzení.
Z PRINCEZNEJ KRÁĽOVNÁ
Vláda Viliama IV. sa skončila v roku 1837. Viktória sa kráľovnou stala po korunovácii 28. júna 1838. Na britský trón zasadla ako 18-ročná a zotrvala na ňom takmer 64 rokov. Bola prvou panovníčkou, ktorá si ako svoje hlavné sídlo vybrala, v tom čase dokončovaný, Buckinghamský palác.
Počas jej vládnutia sa v britskom parlamente vystriedalo desať premiérov. Prvým a najvýraznejším z nich bol lord Melbourne, ktorý mladej a neskúsenej kráľovnej radil a stal sa jej blízkym priateľom. Podľa súčasníkov mal na ňu a jej rozhodnutia veľký vplyv, čo sa ale nestretlo s priazňou verejnosti. Lord Melbourne nakoniec o svoje postavenie prišiel, keď sa vo Viktóriinom živote objavil Albert, jej bratranec a princ sasko-coburgsko-gothajský. So svojim kráľovským pôvodom, vzdelaním, nadaním na cudzie jazyky a záľubou v hudbe (údajne hral na klavíri a organe a sám skladal), sa nemohol stať nikým iným ako jej manželom.
„Kráľovská svadba Viktórie a Alberta sa konala 10. februára 1840.“
Obaja novomanželia mali v čase sobáša dvadsaťjeden rokov. Svadobné šaty pre nevestu vraj šili šesť mesiacov a pracovalo na nich sto čipkárok, ktoré širokú sukňu vyzdobili starými tradičnými vzormi. Manželstvo trvalo 21 rokov a nepopisuje sa inak než šťastné. Viktória v Albertovi našla celoživotnú lásku, priateľa a dôležitého radcu v súkromí i politike. Nie všetci ho však milovali tak ako ona. Široká verejnosť ho dlho vnímala ako cudzinca a ani vláda s ním v dôležitých záležitostiach veľmi nepočítala. Do súkromia manželov navyše zo začiatku spoločného života výrazne zasahovala niekdajšia vychovávateľka, barónka Lehzenová. V tom čase bola poverená spravovaním ich domácnosti, mala prístup ku kráľovninej korešpondencii i ku kráľovskej pokladnici. Spory medzi ňou a Albertom ukončili až parlamentné voľby v roku 1841, po ktorých musela z dvora odísť. Víťazná konzervatívna strana totiž de facto presadila zrušenie miest popredných dvorných dám.
Zväzok Viktórie a Alberta bol svojim spôsobom výhodný pre celú Európu. Ich deväť detí im postupne dalo 42 vnúčat po celom kontinente. Preto ten známy titul stará mama Európy.
ÚSPECHY I VEĽKÝ ŽIAĽ
Kým kráľovná panovala, budovala dobré vzťahy s priateľmi a v zámorí jej vojská porážali nepriateľov, Albert tiež robil svoju prácu. Okrem toho, že kráľovnú sprevádzal na cestách a zastupoval ju v časoch tehotenstva, bol prezidentom Spoločnosti pre zlepšenie situácie robotníckej triedy aj Royal Society and Arts, kde bol iniciátorom Veľkej londýnskej výstavy. Tá sa uskutočnila v roku 1851 a navštívilo ju okolo šesť miliónov ľudí z celého sveta. Je o ňom známe, že významne a rád podporoval domáce umenie a kultúru. Stál tiež za zrodom Kráľovského symfonického orchestra.
„Po Albertovi je dnes pomenovaná Royal Albert Hall of Arts and Sciences i Múzeum Viktórie a Alberta v Londýne.“
Viktória počas svojej vlády prežila minimálne šesť neúspešných pokusov o atentát. Najťažšie však niesla smrť blízkych. Začiatkom roka 1861 jej zomrela mama a v decembri prišla o milovaného manžela. Albert, ktorý už od detstva trpel slabším zdravím a depresiami, podľa oficiálnych správ podľahol brušnému týfusu. Jeho predčasná smrť (vo veku len 42 rokov) bola pre Viktóriu katastrofou, s ktorou sa údajne nevyrovnala po zvyšok života. Už nikdy si neobliekla žiadnu farbu okrem čiernej a prestala chodiť do spoločnosti. Trvalo tri roky, kým opäť vystúpila na verejnosti, predniesla známy prejav v Dolnej snemovni a presadila nové reformy. Anglické hospodárstvo, umenie, architektúra i veda prekvitalo aj vďaka jej vplyvu a podpore. Vďaka silnému námorníctvu Royal Navy sa britské územia po celom svete rýchlo rozširovali a z krajiny sa stávala svetová veľmoc. Toto obdobie sa v histórii právom označuje ako viktoriánske. Vo veciach zahraničnej politiky sa Viktória snažila najmä o zlepšenie vzťahov s Francúzskom. Najkrehkejšie vzťahy mala však s Írskom a to najmä od roku 1845, kedy celú oblasť zasiahol tzv. zemiakový hladomor a Íri vláde vyčítali slabú pomoc pri riešení vážnej situácie. Titul indickej cisárovnej kráľovná prijala 1. mája 1876.
Do impéria, ktorého hlavou bola kráľovná, okrem Indie patril dnešný Pakistan a Bangladéš, Austrália Nový Zéland, Malajzia, Kanada a časť Afriky – dnešná Juhoafrická republika, Nigéria, Sudán a ďalšie územia.
ODKAZ KRÁĽOVNEJ VIKTÓRIE
Svojho manžela prežila o celých 40 rokov a po jeho smrti sa zdržiavala najmä na ostrove Wight v sídle Osborne House, ktoré spolu vybudovali, alebo na zámku Balmoral v Škótsku. Popri iných úspechoch stihla osláviť 50. aj 60. výročie svojho nástupu na trón a napísať dve knihy Leaves from the Journal of our Life in the Hoghlands (1868) a More Leaves (1884).
Zomrela 22. januára 1901 v Osborne House a pochovaná je vedľa princa Alberta v kráľovskom mauzóleu Frogmore neďaleko Windsoru. Jej nástupcom sa, podľa očakávania, stal najstarší syn, ktorý vystupoval pod menom Eduard VII.
• Vďaka početným britským kolóniám, ktorým Viktória vládla, jej meno poznali po celom svete. Vzniklo preto s týmto menom mnoho miest či prírodných úkazov. V Afrike poznáme Viktóriine vodopády nachádzajúce sa na hranici Zimbabwe a Zambie či najväčšie africké – Viktóriino jazero. Austrália po nej pomenovala dva zo svojich spolkových štátov (Victoria a Queensland). V Londýne každý deň tisíce ľudí prechádza cez známu železničnú stanicu Victoria Station, autobusovú stanicu Victoria Coach Station či zastávku metra Victoria.
• Až do roku 2017 bola Viktória najdlhšie vládnúcou panovníčkou na svete. Prekonala ju až jej prapravnučka, súčasná kráľovná Alžbeta II.
• Keďže Viktória bola aj členkou nemeckej dynastie, zdalo by sa, že sa mala stať aj hannoverskou kráľovnou. Vtedy platné zákony v nemeckých krajinách však nástupnícke právo prisudzovali len mužským potomkom. Hannoverským kráľom sa teda stal jej strýko Ernest August I., ktorý sa zároveň stal aj právoplatným následníkom britského trónu. Tento nárok mu zanikol po narodení prvej dcéry Viktórie a Alberta.
• Viktóriinou smrťou zanikla aj hannoverská dynastia. Jej syn Eduard VII. už patril k sasko-coburgsko-gothajskej dynastii, ktorú jeho syn Juraj V. počas 1. svetovej vojny v roku 1917 pod silným tlakom protinemecky naladenej verejnosti premenoval na dynastiu Windsorovcov.
• Viktória trpela vzácnou chorobou dnes známou ako hemofília, ktorá ovplyvňuje schopnosť zrážania krvi. Ide o genetický problém, ktorý zdedil aj jej syn Leopold, dcéra Alica a vnuk Alexej.
