Balet – symbol krásy, elegancie a neopakovateľného hudobného zážitku. Ktoré malé dievčatko aspoň na chvíľku nezatúžilo postaviť sa na špičky a stať sa primabalerínou? Prinášame výber štyroch najznámejších baletných predstavení, ktoré sú povinnou jazdou pre každého fanúšika tanečného umenia.
LABUTIE JAZERO
Majstrovské dielo ruského hudobného skladateľa Piotra Iľjiča Čajkovského dnes poznajú aj tí, ktorí o balete veľa nevedia. Ide pravdepodobne o najhranejšie predstavenie na svete, ktorého popularita neutícha ani po 140 rokoch od jeho vzniku.
Labutie jazero znamenalo baletnú premiéru aj pre jeho autora. Čajkovskij ho pôvodne vytvoril pre Moskovské imperiálne divadlo (dnes známe Boľšoj teatr) v roku 1876. Za neobyčajné dielo získal údajne odmenu 800 rubľov. Od začiatku sa však pri ňom musel vyrovnávať s nepriaznivými kritikami a vynútenými zmenami. Ozývali sa hlasy, že hudba je príliš ťažká a pompézna a že na niektoré jej pasáže sa nedá vytvoriť tanečná choreografia. Prvý raz bol balet nakoniec uvedený 4. marca 1877. No najväčšej slávy sa predsa dočkal až po autorovej smrti. Francúzsko – ruská adaptácia z roku 1895 z pera Maria Petipa a Leva Ivanova s hudobnou úpravou talianskeho skladateľa a klaviristu Riccarda Driga je odvtedy považovaná za klasickú a dodnes sa hráva po celom svete. Na revízii pôvodného libreta sa podieľal aj Čajkovského mladší brat Modest.
Príbeh:
Labutie jazero je označované za klasický balet v štyroch dejstvách, ktorého dejová línia je inšpirovaná rozprávkovým príbehom o zakliatej dievčine a mladom princovi, ktorý sa do nej zamiluje.
Úvodná pasáž, kedy zlý čarodejník Rothbart premení krásnu princeznú Odettu a jej priateľky na labute, sa v mnohým adaptáciách vynecháva. Vtedy sa predstavenie začína rovno prvým dejstvom. V ňom je hlavným aktérom princ Siegfried, ktorý na oslave svojich 21. narodenín zisťuje, že rodičia ho chcú oženiť. Ako vášnivý poľovník do daru dostáva kušu, ktorú sa rozhodne vyskúšať na prvom kŕdli labutí, ktoré vidí letieť v diaľke. Tie princa a jeho priateľov zavedú až na breh jazera uprostred lesa. Tu začína druhé dejstvo. Labute sa po západe slnka náhle menia na krásne mladé ženy. Odettu, ktorú si priateľky zvolili za kráľovnú, si všimne princ a okamžite jej sľúbi večnú lásku. Iba tá môže zlomiť čarodejnícku kliatbu. Rothbart si ale svoje víťazstvo poistí. V treťom dejstve Siegfrieda podvedie a lsťou ho donúti prisahať vernosť svojej dcére Odílii, ktorú predstavuje ako Odette. Princ si uvedomí svoju chybu a vo štvrtom dejstve sa pri jazere priznáva zakliatej princeznej. Vyhlási, že radšej zomrie, ako by mal byť s Odíliou. Záver inscenácie sa v rôznych adaptáciách líši. V pôvodnej verzii P. I. Čajkovského Odette zomiera na zlomené srdce. V súčasných interpretáciách (najmä v Rusku a v Európe) najčastejšie hra končí happyendom – kliatbu rozbije úprimná láska dvoch mladých ľudí.
LUSKÁČIK
Balet, ktorý už po desaťročia oslovuje deti i dospelých je výsledkom ďalšej spolupráce P. I. Čajkovského, Maria Petipa a Leva Ivanova. Vznikol v rokoch 1891 – 1892 na motívy rozprávkovej novely Luskáčik a Myší kráľ pôvodne z pera E. T. A. Hoffmana. Nemecký originál z roku 1816 bol však pre detské predstavenie trochu ponurý. Čajkovskij preto ako predlohu použil francúzsku verziu príbehu od Alexandra Dumasa. V Luskáčikovi využil zvuk vtedy nového hudobného nástroja, ktorý objavil v Paríži – čelesty. Do baletu údajne premietol svoje spomienky na detstvo a najväčšou inšpiráciou mu bol čistý, radostný, detský svet plný fantázie. Ide o Čajkovského tretí a zároveň posledný balet. Žiaľ, podobne ako pri Labuťom jazere, sa jeho úspechu nedožil. Celosvetovo obľúbeným sa totiž stal až v 50. rokoch 20. storočia, keď ho na newyorských divadelných doskách predstavil rusko-americký choreograf George Balanchine.
Príbeh:
Rozprávkový balet Luskáčik má dve dejstvá a tri obrazy. Vďaka použitej vianočnej tematike sa väčšine divákov spája práve s najkrajšími sviatkami roka. Zaiste k tomu prispeli aj početné filmové spracovania (asi najznámejšie je z roku 1993 v hlavnej úlohe s Macaulay Culkinom). Slávnostnú premiéru mal Luskáčik 18. decembra 1892 v Mariinskom divadle v Petrohrade. Je plný melodickej až snovej hudby a nádherných obrazov.
Ústrednou postavou je dievčatko Klára (v niektorých krajinách nazývaná Máriou či Mášou), ktoré na Vianoce dostane luskáčik na orechy v podobe cínového vojačika. Netuší, že je to v skutočnosti mladý muž, ktorý bol do tejto podoby zakliaty zlou Myšou kráľovnou. O polnoci hračky v Klárinej izbe ožijú a ona sa s Luskáčikom ocitne v boji medzi perníkovými vojakmi a myšami vedenými sedemhlavým Myším kráľom. Spolu bojujú proti zlu, porazia vojsko zlých myší a zlomia kliatbu. Luskáčik sa čarovne premení na princa a s Klárou cestujú po cukrovej krajine, kde ich vyhlásia za svojich dobrotivých vládcov. Nakoniec to však všetko bol len dobrodružný sen. I keď cukrová koruna v Klárinej posteli napovedá „čo, ak predsa…?“
RÓMEO A JÚLIA
Shakespeareovu tragédiu o najznámejších milencoch na svete pozná každý. Pri balete Rómeo a Júlia však môžeme hovoriť hneď o niekoľkých autoroch a rôznych verziách. Napriek tomu, že každá je iná, to najdôležitejšie majú spoločné – inšpiráciu tým istým smutným príbehom, špičkové choreografie a nezabudnuteľnú hudbu skomponovanú tými najlepšími skladateľmi.
Do sveta baletu uviedol príbeh Rómea a Júlie prvýkrát ruský skladateľ Sergej Prokofiev. Objednávku dostal od Kirovovho divadla v Petrohrade (dnes Mariinské divadlo) v roku 1935. Jeden z najvýznamnejších autorov 20. storočia vtedy ešte netušil, aká cesta jeho dielo čaká. Divadlo sa projektu nakoniec vzdalo a ujalo sa ho Veľké divadlo v Moskve, ktoré ho malo uviesť v nasledujúcom roku. Po dokončení však Prokofievovu hudbu označilo za netanečnú a predstavenie tiež odmietlo. Autor teda oslovil niekoľko divadiel v Československu, vo Francúzsku a v Anglicku. Premiéry sa tak nakoniec dočkal v Národnom divadle v Brne v roku 1938. Paradoxom je, že Sergej Prokofiev nikdy nesníval o komponovaní baletnej hudby. Túžil byť uznávaným operným skladateľom.
Príbeh:
Baletná inscenácia Rómeo a Júlia má tri dejstvá a kopíruje známy príbeh lásky. Dej sa začína bitkou na námestí talianskej Verony. Bojujú medzi sebou členovia dvoch znepriatelených rodov – Montekovci a Kapuletovci. Nasledujú scény na plese u Kapuletovcov, kde sa tajne dostane i Rómeo Montek s priateľmi. Pri prvom stretnutí s Júliou ho však spozná Tybalt. Po plese prichádza obľúbená balkónová scéna, kde si Rómeo s Júliou vyznávajú lásku. V priebehu druhého dejstva postava pestúnky prináša Rómeovi list, v ktorom mu Júlia píše, že si ho chce vziať. Mladých zaľúbencov vo svojej kaplnke zosobáši otec Lorenzo. Na námestí sa zopakuje bitka, pri ktorej zomiera Merkucio. Rómeo preto z pomsty zabije Tybalta i keď vie, že bude musieť odísť z mesta. Tretie dejstvo znamená postupné rozuzlenie. Kým ničnetušiaci Kapuletovci plánujú svadbu svojej dcéry s Paridom, čerství novomanželia sa lúčia a Rómeo odchádza do vyhnanstva. Zúfalá Júlia s pomocou kňaza predstiera vlastnú smrť, aby sa vyhla sobášu s iným. Klamstvu však uverí aj Rómeo, ktorý po príchode do hrobky Kapuletovcov tiež zo žiaľu vypije jed. Júlia sa prebúdza a pri pohľade na mŕtveho Rómea si prebodne srdce.
GISELLE
Balet Giselle sa často popisuje ako esencia romantizmu. Nájdete v ňom všetko čo prepracovaný príbeh z tohto obdobia musí mať – mladosť a krásu, lásku, zradu aj tragický záver.
Od svojho uvedenia v roku 1841 sa teší neutíchajúcej obľube divákov i divadelných tvorcov. Tých bolo už pri jej komponovaní hneď niekoľko. Ľahká melodická hudba pochádza z pera Adolpha Charlesa Adama a Friedricha Burgmüllera, libreto vzniklo pod taktovkou dvojice Théophila Gautiera a Julesa-Henriho Vernoya de Saint-Georgesa a prvú choreografiu vytvorili Jules Perrot a Jean Coralli. Obdivuhodný talent každého z tvorcov prispel k tomu, že Giselle dodnes patrí medzi baletné klenoty všetkých kamenných divadiel na svete. Svetová premiéra sa konala v Théâtre de l’Académie Royale de Musique v Paríži. Prvou predstaviteľkou Giselle bola talianska baletka Carlotta Grisiová, legenda medzinárodnej tanečnej scény romantického obdobia. Théophil Gautier je obdivoval natoľko, že pri tvorbe libreta napísal hlavnú postavu špeciálne pre ňu.
Príbeh:
Ako prezrádza názov, hlavnou postavou Giselle je krásne dievča. Na pozadí dejovej línie by sme našli dielo nemeckého básnika obdobia romantizmu Heinricha Heineho. Autori sa inšpirovali jeho spracovaním slovanskej povesti o mladých nevestách, ktoré tesne pred svadbou stihne tragický osud. Predtým energické dievčatá plné života sa po smrti menia na pôvabné víly, ktoré v noci lákajú pocestných a snažia sa ich utancovať, až kým nezomrú.
Príbeh baletu Giselle nie je zložitý. Možno aj to je jedným z tajomstiev jeho úspechu. Často naň zájdu tí, ktorí sa na balet chystajú prvýkrát. Právom sa radí medzi najpôvabnejšie diela klasickej baletnej literatúry.
V prvom dejstve sa zoznamujeme s pôvabnou vidiečankou Giselle, do ktorej je zamilovaný Hilarion. Ona však ľúbi Albrechta, ktorý pred svetom skrýva svoj šľachtický pôvod. Po jeho odhalení a zistení, že je navyše zasnúbený s inou, Giselle prichádza o rozum a umiera v jeho náručí. V druhom dejstve sa stáva vílou. V noci sa so svojimi družkami zjavuje pri svojom hrobe práve vo chvíli, keď k nemu prichádza i Hilarion. Osud nešťastného mladíka je spečatený. Neskôr prichádza i Albrecht. Víly ho však na žiadosť Giselle ušetria. Nad ránom sa milenci rozlúčia a Albrecht zostáva pri jej hrobe sám.
