Cotardov syndróm alebo blud, nihilistický klam či chodiaca mŕtvola. To všetko označuje hrozivú diagnózu, ktorá dodnes nie je dobre zmapovaná, pretože sa vyskytuje len ojedinele. Pocitom mŕtvej končatiny, celého tela alebo neživej duše trpí na svete iba približne dvesto ľudí.
Mimoriadne vzácny stav, pri ktorom pacient trpí utkvelou predstavou neživých končatín, umierania alebo celkovo vlastnej neexistencie, je bežnému človeku známy skôr zo seriálov. No hrozivý Cotardov syndróm naozaj existuje a napriek tomu, že ho odborníci poznajú už stovky rokov, dodnes nevedia presnú príčinu jeho vzniku, a žiaľ nemajú ani liek na túto diagnózu ako vystrihnutú z hororu.
Z HISTÓRIE CHOROBY
Syndróm chodiacich mŕtvol dostal meno po francúzskom neurológovi Julesovi Cotardovi, ktorý v roku 1880 liečil ženu s utkvelou predstavou, že nemá žiadne vnútorné orgány a neverí v existenciu niektorých častí svojho tela. Slečna X, ako pacientku Cotard označoval vo svojich záznamoch, ďalej tvrdila, že nepotrebuje vôbec jesť pretože je mŕtva. Nejde však o prvý zmapovaný prípad tejto čudnej a desivej choroby v histórii. Sto rokov pred Cotardovou Slečnou X, v roku 1788 sa objavil podobný prípad ženy, ktorá bola tak presvedčená o svojej smrti, že nečinne celé dni preležala zahalená pohrebným rúchom v rakve. Príbuzných žiadala, aby ju pochovali do zeme, ale nikto sa k tomuto kroku neodvážil. Blízki však vyhľadali doktora Charlesa Bonneta, no ani jemu sa nepodarilo pacientku dostať von z truhly a napokon v nej po niekoľkých týždňoch skutočne zomrela. Logicky, keďže nič nejedla a nepila.
KTO JE OHROZENÝ?
Nie je náhoda, že v oboch historických prípadoch boli pacientkami ženy. Hoci lekári dodnes nemajú chorobu dobre zmapovanú, predpokladajú, že Cotardov syndróm častejšie postihuje nežnejšie pohlavie, a to v období puberty alebo, naopak okolo päťdesiateho roku života. Vytvoriť však z tejto ojedinelej diagnózy nejakú štatistiku nie je jednoduché, keďže na celom svete je zdokumentovaných len asi dvesto prípadov. Nie v súčasnosti, ale celkovo od spomínaného osemnásteho storočia, kedy sa objavila prvá zmienka o tomto syndróme.
PRÍZNAKY COTARDOVHO SYNDRÓMU
Vzácny stav živej mŕtvoly môže mať rôzne stupne prejavov. Jeden z tých ľahších, hoci stále rovnako strašidelný je, keď má pacient pocit chýbajúcej časti tela, prípadne tvrdí, že určitá končatina nie je jeho, je odumretá, hnije a žiada o jej amputáciu. Podobné prípady môžete poznať z rôznych seriálov z medicínskeho prostredia. Cotardov syndróm totiž fascinuje nielen odborníkov, ale aj scenáristov, filmárov práve preto, že o ňom vieme tak málo. Takýto ľudia sa obvykle sami pokúsia o odrezanie danej časti tela. Horšie prípady sú, ak má postihnutý dojem, že neexistuje vôbec, umiera alebo už dokonca mŕtvy je. Skutočne si nedokáže nahmatať pulz a necíti tlkot srdca. Falošná viera je však taká silná, že sa trpiaci prestanú umývať, jesť, piť, dokonca nespia, nekomunikujú s okolím a uzatvoria sa do seba. To všetko v súlade s presvedčením, že neexistujú a nič nedáva životu zmysel. Mnohokrát si až v takomto alarmujúcom rozpoložení okolie všimne, že sa niečo deje.
PSYCHICKÉ AJ NEUROLOGICKÉ PRÍČINY
Bludné predstavy o smrti jasne naznačujú, že Cotardov syndróm súvisí so psychickou poruchou. Ak sa pacient vôbec dostane včas k odborníkovi, zvyčajne sa nepríde len na jednu diagnózu. Živým mŕtvym spravidla psychiatri stanovia tiež depresiu, bipolárnu poruchu či nihilzmus, čo je presvedčenie, že nič nemá hodnotu ani zmysel. No keďže choroba dostala meno po neurológovi a nie psychiatrovi, je zrejmé, že s Cotardovým syndrómom idú ruka v ruke aj zdravotné problémy súvisiace s mozgom. Predchádzať mu môže epilepsia, skleróza multiplex, encefalopatia, mŕtvica či zranenie hlavy. Pacient začne trpieť najskôr úzkosťami, neskôr sa objavia halucinácie a sklony k hypochondrii, prípadne sa postihnutý človek začne abnormálne zaujímať o smrť.
LIEK NEEXISTUJE
Zlá správa je, že dodnes na Cotardov syndróm neexistuje liek. Dobrá správa je, že je zdokumentovaný prípad mladej ženy, ktorá sa z choroby živých mŕtvych dostala. Ide o Haley Smithovú, u ktorej prvé príznaky prepukli, keď mala sedemnásť rokov. Pocit, že sa cíti ako mŕtva sa u nej objavil náhle v škole a opakovanie sa vracal celé týždne, preto začala zameškávať vyučovanie, ležala doma a odmietala jedlo. Čas trávila pozeraním hororov a morbídnych seriálov a ak aj vyšla z domu, tak jedine na cintorín. Iba medzi hrobmi sa cítila lepšie. Našťastie sa mladé dievča zdôverilo svojmu otcovi a ten vyhľadal odbornú pomoc. Ukázalo sa, že v prípade Haley šlo o neštandardnú reakciu na emocionálnu traumu z rozvodu rodičov. Psychiatri v jej prípade bojovali s chorobou tri roky a z chápadiel smrti tínedžerku dostala terapia rozprávkami. Bežne sa však pacientom predpisujú antidepresíva a antipsychotiká a ak nezaberú zdĺhavé sedenia u psychiatra, volia lekári elektrokonvulzívnu terapiu. Počas celkovej anestézie pri nej prechádzajú mozgom elektrické impulzy a vytvárajú malé záchvaty. Takáto liečba je však až posledným krokom, keď nezaberie nič iné, pretože elektrošoky majú množstvo vedľajších negatívnych účinkov od zmätenosti, nevoľnosti a bolesti svalov až po stratu pamäte.
Titulná fotografia: allthatsinteresting.com
