Agatha Christie. Kráľovná detektívok. Fenomén, ktorý môžeme pokojne prirovnať k sláve The Beatles alebo bábiky Barbie. Svoju najslávnejšiu postavu, detektíva Hercula Poirota, stvorila hneď vo svojej prvej knihe pred sto rokmi a od tej doby predala niekoľko miliárd kníh. Konkurovať jej môžu iba Biblia a Shakespeare a tí majú poriadne veľký časový náskok. Jej hra Pasca na myši (Mousetrap) je najdlhšie hranou divadelnou hrou v histórii: v Londýne ju nepretržite hrajú od novembra 1952. Rovnako tak geniálne Poirotové príbehy, ktoré nemiznú z obrazoviek ešte ani dnes. Charizmatická žena bez formálneho vzdelania písala s mechanickou pravidelnosťou minimálne jednu knihu ročne. Až do svojej smrti pohŕdala pravopisom a jej príbehy mali tak zaručený úspech, že v druhej polovici kariéry práva na jednotlivé tituly rovno odkazovala príbuzným, známym a inštitúciám, aby sa nemusela otravovať so zložitým závetom.
V TEMNÝCH ČASOCH ZABÁVALI DETEKTÍVKY
Ako detektívna autorka sa Agatha Christie rozhodne mala od čoho odraziť. Žáner v žiadnom prípade nevymyslela, v tom ju o mnoho desiatok rokov predbehol Edgar Allan Poe. Svoj prvý vrchol zažila detektívka už v čase, keď Agatha ešte ani nebola na svete. A kto získal slávne prvenstvo vo svete detektívnych príbehov? Znudený, miestami drogami opojený aristokrat Sherlock Holmes, ktorý bezprizornú streľbu do stien svojej izby striedal so zábleskami geniality pri vyšetrovaní spletitých kriminálnych prípadov a k tomu si ešte sem-tam strihol nejakú tú serenádu na obľúbených husliach.
Ťažisko tvorby Agathy Christie leží medzi dvoma svetovými vojnami. Mierové štvrťstoročie sa dnes považuje za zlatú éru anglickej detektívky a príbehy o súkromných očkách a vyšetrovateľoch za kanálom La Manche písali stovky autorov. Bolo ich toľko, že si vytvorili vlastný spolok, The Detection Club, s patrične zaujímavým a prísnym výberovým konaním, pri ktorom nechýbala lebka so svietiacimi očami. Agatha Christie patrila k zakladajúcim členom. „Bola to doba plná úzkosti,“ píše Martin Edwards vo svojej knihe The Golden Age of Murder (Zlatá éra vrážd), sám bol členom a kronikárom povestného klubu.
„Detektívne romány ponúkali čitateľom únik vo chvíli, keď sa sami báli o svoju budúcnosť,“ dodáva.
Samotná Christie to vo svojich memoároch potvrdzuje a opakovane zdôrazňuje, že vedela presne, čo robí: píše zábavné príbehy, aby ponúkla čitateľom chvíle úľavy a zabudnutia, aby ich vtiahla do ušľachtilej hry, v ktorej tie malé šedé bunky pracujú na plné obrátky. Klasická detektívka je predovšetkým geniálna intelektuálna hra, ale ťažko by len rafinovanosť a majstrovské zápletky predali milióny výtlačkov po celom svete. Určite k tomu prispela aj temná doba plná skrytého napätia, prelínanie fiktívnych príbehov s reálnymi skúsenosťami a v neposlednom rade aj osobitná energia autorky, ktorou sa pýšia práve jej knihy.
PEČENÉ HOLUBY JEJ DO ÚST NEPADALI
Svet sa rozpadal v mnohých ohľadoch a odrazilo sa to aj v spisovateľkinom živote. Po bujarých dvadsiatych rokoch prichádza ekonomická kríza a svet sa mení, zrýchľuje a dozrieva. Agatha sa s finančnými problémami stretla už v mladom veku. Prežila šťastné detstvo, až kým nezomrel jej otec.
Christie svojho otca opisuje ako skvelého muža, ktorý vôbec nič nevedel, celé dni trávil v klube a na kurtoch, ale bol veľmi sympatický a milý.
Ako syn bohatého amerického selfmademana celú rodinu živil zo zdedených výnosov z investícií. Pravidelný prameň peňazí však z nevyjasnených dôvodov jedného dňa vyschol – dodnes sa nevie, či rodina prišla o peniaze podvodom alebo sa o to pričinil šlendrián z radu amerických účtovníkov. Otec tomu nerozumel, ochorel, pokúšal sa hľadať nejakú prácu, nemal však čo ponúknuť. Napätie v dome rástlo a hlava rodiny chradla čoraz viac. Nakoniec, vystresovaný a sužovaný chorobou, ktorú nikto nedokázal presne identifikovať, otec zomrel. Agatha spolu s matkou a dvoma súrodencami zostala bez otca vo veľkom dome s poslednými zvyškami peňazí.
Práve v tomto momente by sa v románoch Agathy Christie pravdepodobne začalo vraždiť. Zločinci sú k svojim činom hnaní vonkajšími, hoci prísne skrývanými okolnosťami, a ak teda detektív dokáže nahliadnuť pod fasádu utajovaných rodinných či firemných príbehov, nájde sled logických udalostí, ktoré do seba zapadajú ako hroty ozubených kolies.
V období medzi dvoma svetovými vojnami sa (aspoň v detektívkach) ešte nevraždilo z neodolateľného vnútorného popudu, páchatelia neboli nezvládnuteľné beštie, naopak, išlo väčšinou o inteligentných ľudí v úzkych, ktorí sú v mnohých ohľadoch rovnakí ako čitatelia. Iba ich život zatlačil do extrémnejších situácií alebo svoje myšlienky dokázali pretaviť do činov. Možno si to najskôr všetko vymyslela ako takú hru a potom to všetko zosnovala ako jeden dokonalý plán.
O JEDOCH SA PRIUČILA V LEKÁRNI
Počas prvej svetovej vojny získala skúsenosť ako mladá žena, ktorej snúbenec slúžil v britskom letectve. Dvojica dlho odkladala sobáš, pretože ani jeden z partnerov nebol schopný finančne zaistiť chod domácnosti. Po vypuknutí vojny sa však okamžite vzali a dva dni po svadbe odchádza Archibald Christie na front. Agatha vo svojich memoároch píše, že sa už nemali nikdy vidieť. „Archie si bol istý – ako napokon všetci príslušníci letectva -, že zahynie a že ma už nikdy neuvidí,“ píše Agatha. „Bol pokojný a veselý, ale všetci títo letci si mysleli, že vojna bude ich koniec. Nemecké letectvo bolo známe svojou neprekonateľnou silou.“ Archibald sa z vojny vrátil, Agatha medzitým pracovala ako zdravotná sestra vo vojenskej nemocnici a v tamojšej lekárni sa naučila všetko podstatné o liekoch a jedoch. Jed sa v jej detektívkach stal hlavným nástrojom vrahov. Aj u Agathy Christie sa občas strieľa, zapichuje a hrdúsi, jed v káve, jed v jedle, jed na všetky možné spôsoby však jej príbehom kraľuje.
Nevraždí sa v náhlom popude a vzopätí vášne, zabíja sa premyslene a podľa starostlivo pripraveného plánu, a k tomu jed slúži úplne dokonale.
ZRODIL SA NEHYNÚCI HERCULE POIROT
Christie bola bezpochyby skvelá pozorovateľka. Žila ponorená do rodinných vzťahov a o svojich súčasníkoch vedela presvedčivo rozprávať. Jej príbehy však začnú fungovať až v okamihu, keď rozkolísané pomery konečne nájdu svoj pevný bod. A v takýchto pomeroch sa najlepšie pohybuje slávny Hercule Poirot. Trošku divný Poirot sa zrodil v roku 1916, uprostred vojny. Slávny detektív je utečenec, konkrétne belgický detektív, ktorý nachádza v Anglicku útočisko pred vojnovým konfliktom. Je to cudzinec, hovorí ako cudzinec, oblieka sa ako cudzinec, správa sa ako cudzinec a jeho noví anglickí spoluobčania to rozhodne nevedia prehliadnuť.
DAVID SUCHET AKO IKONICKÝ HERCULE POIROT
Prvé stretnutie s Poirotom môže byť ťažké aj pre moderného Brita. Na detektívovi je podivné snáď úplne všetko. Zavalitý mužík s farbenými vlasmi a starostlivo pristrihnutými fúzmi. Dokonale konzervatívne oblečky, ktoré vždy vyčnievajú z radu, a smiešna reč. V origináli rozpráva Hercule Poirot tenkým hláskom s neuveriteľným francúzskym prízvukom. Náš perfektný dabing len občas pretnú výkriky typu „No no no, mon ami!“ V origináli však ani na chvíľku nezabudnete, že Poirot je cudzinec, ktorý si vo svojej neuveriteľnej nafúkanosti navyše myslí, že je anglickejší než londýnsky parlament. Vpred ho ženie posadnutosť poriadkom vecí. Stačí, aby neboli vázičky na rímse kozuba zoradené presne podľa tvarov a farieb a Poirot sa so žalostným výkrikom rúti problém napraviť. Stačí jeden pokus o lož a uhladený Poirot sa zmení na rozzúreného pomstiteľa, pred ktorého mocným krikom sa klamár v hrôze schúli do kresla. „Chcela ste oklamať Poirota! Ale no no no, mademoiselle! Poirot fiti fšetko!“
PRÁVOM ODHALENÍ A POTRESTANÍ
Katarzia príbehov Agathy Christie spočíva v potvrdení viery, že svet nakoniec predsa len nie je až taký šialený. Vražda sa väčšinou odohrá v prostredí “slušných” ľudí, kde by ju nikto nečakal a kam nepatrí. Zlo sa spočiatku javí ako úplne nepochopiteľné, potom ale prichádza malý belgický detektív či amatérska dedinská vyšetrovateľka slečna Marplová, poriadne sa okolo seba rozhliadnu, pozvú vydesených účastníkov vraždenia do jednej miestnosti a vysvetlia im, čo sa vlastne udialo.
„Človek nesmie zabúdať, ako ľudskí vlastne vrahovia sú,“ povzdychne si slečna Marplová.
Život to nikomu nevráti, svet sa však prestáva otriasať v základoch a napriek všetkému sa vracia späť do normálu. Vrahovia až na pár opodstatnených výnimiek zľutovanie nemôžu čakať. Agatha Christie by vlastne so svojím názorom na spravodlivé potrestanie hľadala v dnešnej Európe pochopenie veľmi ťažko. Za vraždu rozhodne žiadala smrť so zaujímavým argumentom, že doživotné väzenie je v porovnaní s popravou neľudské. Ako alternatívu potom ponúkala riešenie, ktoré dnešnému človeku preženie chrbticou pár mrazivých vĺn: ťažkí zločinci by podľa nej mali dostať na výber, či budú popravení, alebo svoju vinu odčinia vlastným utrpením a podrobia sa dobrovoľne medicínskym výskumom v prípadoch, keď nemožno použiť laboratórne zvieratá. Ak prežijú, vrátia sa do sveta očistení a splatia tak ľudstvu, čo mu svojimi činmi spôsobili.
MILOVALA ŽIVOT TAKÝ, AKÝ BOL
Agatha Christie samu seba opisuje ako ženu, ktorá bezmedzne milovala život. „Budím sa každé ráno s pocitom, aké je úžasné, že môžem prežiť ďalší deň,“ píše vo svojich memoároch. Ako slávna spisovateľka nepobývala stále len na obláčiku šťastia. Zažila aj smutný rozvod, psychické zrútenie, mala finančné problémy, bola až bolestne plachá, takže aj v dospelosti jej robilo problémy vstúpiť napríklad do obchodu. V románe Oznamuje sa vražda (A Murder Is Announced) sa stretneme s ubolenou a umierajúcou ženou, ktorú dlhé roky sužovala choroba a smola sa jej neprestajne lepila na päty. „Pri živote ju drží intenzívna radosť z toho, že je nažive,“ hovorí detektívovi jej ošetrovateľka a samotná žena to ihneď vysvetľuje.
„Viem, čo si myslíte, ale mala som v živote všetko, čo robí život životom. Mala som manžela, ktorého som milovala až do jeho smrti. Mala som dieťa, zomrelo, ale mala som ho dva drahocenné roky. Mávam veľké bolesti, ale keď vás niečo bolí, dokážete si vychutnať tú absolútnu rozkoš, keď bolesť ustane. Ja som vlastne šťastná žena.“
Nájdime rovnováhu vo svojich životoch aj my. Agatha ju zrejme našla. Keď nám radosť zo života niekto svojvoľne pretrhne, potom je potrebné siahnuť po knihe a privolať malého podivného chlapíka, ktorý vie dať veci zase do poriadku.
