Príbeh uznávaného fotografa Roberta Vana sa začal písať 5. mája 1948 v obci Gbelce (okres Nové Zámky), kde s rodičmi, sestrou Erikou a babičkou prežil svoje detstvo. Zlom v jeho doposiaľ bezstarostnom živote však nastal hneď po maturite, kedy ho po neprijatí na Akadémiu múzických umení čakal povinný nástup na základnú vojenskú službu. Ak sa jej chcel vyhnúť, zostávalo mu jediné – pokúsiť sa spod krídel totalitného režimu čo najrýchlejšie vymaniť. A tak v roku 1967, len deň pred sviatkom sv. Mikuláša, nasadol 19-ročný Robert aj so svojím kamarátom a jeho priateľkou na vlak, smerujúci do Juhoslávie. Tá mala byť prvou zastávkou na ceste za vytúženou slobodou.
Situácia sa ale nakoniec vyvinula trochu inak, ako bolo zamýšľané, a trojica pri pokuse o prekročenie talianskej hranice skončila v utečeneckom tábore v Terste. Dalo by sa však povedať, že to bolo ich šťastie v nešťastí. Nakoľko tábor sa riadil americkými zákonmi, boli považovaní za neplnoletých, čo znamenalo ich umiestnenie na adopciu v rámci krajín Západného sveta. Robert sa dostal do silno veriacej rodiny v New Jersey, čím sa oficiálne začala nová kapitola jeho života, ktorú môžeme nazvať „Americký sen“.
Začiatky neboli jednoduché, a to nielen pre neznalosť jazyka. Mladý chlapec, ktorý dovtedy v podstate nikdy nepracoval, sa zrazu musel začať obracať. Vyskúšal si prácu v závode na výrobu opaskov či v sklárni, kde boli zamestnaní aj jeho adoptívni rodičia, dokonca jeden čas umýval hrnce v reštaurácii. Podľa jeho vlastných slov, behom prvých mesiacov v USA vystriedal asi dvadsať rôznych zamestnaní.
Po čase, vďaka priateľovi z maďarskej komunity vo Filadelfii, získal Robert prácu ako pomocník v rodinnom kaderníctve menom Vidal Sassoon, čo mu definitívne otvorilo dvere do vyššej spoločnosti. Z umývača hláv sa postupne prepracoval cez pomocného kaderníka až na profesionála, ktorému pod rukami prešli rôzne zvučné mená. Už v 25. rokoch si otvoril vlastný kadernícky salón VANO, dokonca bol označovaný za jedného z desiatich najúspešnejších kaderníkov New Yorku a za najlepšieho vo Filadelfii.
S rastúcou slávou sa však ruka v ruke dostavila aj temná stránka úspechu – drogy. Kokaín sa Robertovi takmer stal osudným, keď sa raz pod jeho vplyvom pokúsil obesiť. Našťastie stihla včas zasiahnuť jeho domáca, vďaka ktorej sa muž dostal do starostlivosti dávneho priateľa a jeho ženy. Tí mu pomohli znova sa postaviť na nohy a Robert si vtedy prisľúbil, že za týmto obdobím definitívne urobí hrubú čiaru.
Poháňaný túžbou začať nový život, vybral sa skúsiť šťastie do krajiny, kde sa jeho celý príbeh v podstate začal – do Talianska. Trvalo neuveriteľných päť mesiacov, kým sa mu podarilo presvedčiť majiteľku agentúry Marcella Studio, aby mu dala šancu, no jeho vytrvalosť sa vyplatila. Priebojný mladík bol nakoniec vyslaný ako make-up vizážista na fotenie do Ríma, pri ktorom sa stretol s ikonou vtedajšieho módneho sveta, fotografom Marcom Glavianom. Počas tohto fotenia získal také portfólio, aké priemerný vizážista nenazbiera za celý život. Z dovtedy neznámeho chlapca sa rýchlosťou blesku stal jeden z najžiadanejších módnych vizážistov a kaderníkov. Asistoval fotografom ako Horst P. Horst či Leo Castelli a pod rukami mu prešlo množstvo topmodeliek a ikon svetového šoubiznisu, spomeňme napr. Naomi Campbell alebo Cindy Crawford.
Popri česaní a líčení však Robert nezabudol ani na svoj detský sen stať sa fotografom. Prvý fotoaparát dostal pod stromček už v 14. rokoch, no uberať sa touto cestou nebolo vtedy v Československu možné, pretože fotografovanie sa považovalo za výlučne ženskú profesiu. No teraz mal konečne šancu. Do zbierky mu začali pribúdať snímky osobností, ktoré si šikovný umelec zvečňoval hneď po tom, čo dokončil ich vizáž na prehliadku či fotenie.
Zo začiatku išlo najmä o podobizne žien, no tieto vody rozvíril v tom čase už dobrý priateľ, spomínaný Marco, keď sa ho raz len tak mimochodom spýtal: „Robert, a ty vlastne prečo fotíš ženy? Ja ich fotím, lebo ich mám rád. Ty však máš rád mužov, takže by si mal fotiť mužov“. A práve táto dobre mienená rada posunula Roberta zase o niečo vyššie. Začal sa zameriavať na fotenie mužských aktov, ktoré neskôr vyšli aj ako zbierka v publikácii Love you from Prague. Celosvetovo sa jej predali desiatky tisíc kusov a v našich končinách išlo doslova o symbol slobody postkomunistickej éry.
Od roku 1984 pôsobil Robert ako samostatný fotograf a jeho práce ste mohli nájsť vo svetových časopisoch ako Vogue, Bazaar či Cosmopolitan. Fotil v New Yorku, Paríži, Miláne, no a nakoniec mu učarovala blízka Praha. Tam z jeho iniciatívy vznikol tanečný klub Radosť, ktorý mal byť akýmsi gestom poďakovania svojmu priateľovi a jeho žene za to, že mu kedysi pomohli dostať sa z drogového pekla. Radosť bola v roku 2008 vyhlásená za 8. najlepší klub sveta.
Dnes môžete tohto slávneho, no napriek tomu stále skromného človeka stretnúť v uliciach pražského Žižkova, kde býva vo svojom malom útulnom ateliériku. Pravidelne organizuje workshopy fotenia a spolupracuje s rôznymi nadáciami, napr. Slané ženy či Motýlie krídla. Riadi sa pri tom pekným výrokom, ktorý používal už jeho starý otec: „Vždy, keď sa niečo podarí, jednu tretinu úrody musíš vrátiť späť“.
Len keď odídeš, môžeš ísť ďalej…
Ak vás Robertov príbeh zaujal a chceli by ste sa o ňom dozvedieť ešte niečo viac, v roku 2018 uzrel svetlo sveta film „Príbeh človeka“, mapujúci všetky jeho významné úspechy aj neúspechy. Inšpirujete sa?
