Podanie ruky je pre mnohých z nás samozrejmosťou. Minimálne v západnej časti sveta ide o najbežnejšiu formu pozdravu. Ruky si podávame pri zoznámení, privítaní, rozlúčke či gratulácii a ako s jedným z mála sa s týmto gestom môžeme stretnúť naprieč formálnou aj neformálnou sférou všetkých ľudských stretnutí. No hoci ide často o viac-menej podvedomé gesto, ukrýva v sebe nevídanú silu.
PREČO SI PODÁVAME RUKY?
Podanie ruky sprevádza ľudstvo pravdepodobne od nepamäti. Dotyky sú jedným z najuniverzálnejších spôsobov, akým si ľudia medzi sebou vytvárajú vzájomné putá a vzťahy. Mnohí historici a antropológovia predpokladajú, že už jaskynní ľudia si na privítanie či na potvrdzovanie dohody podávali ruky. Toto gesto sa zvyčajne vykonávalo dominantnou rukou (aj preto si dodnes podávame pravú ruku), teda rukou, v ktorej by dotyční mohli držať zbraň, a symbolizovalo priateľské úmysly. Doslova malo komunikovať, že druhá strana je neozbrojená a „prichádza v mieri“.
Prvé vyobrazenia podávania rúk možno nájsť napríklad na reliéfoch z Mezopotámie a iných častí Blízkeho Východu a zo starovekého Grécka. Predpokladá sa, že v tomto období sa podaním rúk najmä potvrdzovali dohody a malo signalizovať rovnosť oboch zúčastnených strán. V období antického Ríma bol význam tohto gesta podobný, na rozdiel od dnes bežného dotyku dlaní sa Rimania zvykli chytať za predlaktia a rukami si nepotriasali. Okrem iného sa tak presviedčali, že protistrana nemá v rukáve ukrytý nôž alebo inú zbraň.
Podanie ruky ako forma pozdravu sa v Európe častejšie objavuje až v priebehu stredoveku, keď postupne začalo nahrádzať zložitejšie rituály úklonov na znamenie úcty. So striedaním sa rozdielov medzi spoločenskými vrstvami a silnejúcim vplyvom obchodu na chod spoločnosti, hlavne počas priemyselnej revolúcie v 19. storočí a po nej, sa podanie ruky stalo štandardom, keďže na rozdiel od iných foriem pozdravu symbolizuje rovnocenné postavenie a vzájomnú úctu. Predpokladá sa, že v Amerike z tohto dôvodu rozšírila podávanie rúk v 18. storočí sekta kvakerov ako symbol rovnosti pred Bohom.
ČO HOVORÍ REČ TELA
Aj keď je podanie ruky pomerne jednoduchým gestom, z hľadiska psychológie sa z neho dá veľa vyčítať. Vzhľadom na to, že je to často jedna z prvých interakcií medzi dvoma neznámymi ľuďmi, je do veľkej miery zodpovedné za prvý dojem, ktorý si o človeku vytvoríme a môže, či už vedome, alebo podvedome, poznamenať, akým smerom sa bude náš vzťah vyvíjať.
Existuje mnoho spôsobov podania ruky a každý z nich prezrádza niečo iné. V našich končinách asi najlepší dojem vyvolá energické podanie ruky s primerane pevným stiskom. Tento spôsob sprostredkuje priateľskosť, úprimnosť a ochotu spolupracovať. Veľmi silný stisk dáva najavo snahu dominovať a ovládnuť druhého človeka a nevzbudzuje príliš veľkú dôveru. Na druhú stranu, ak vám niekto podá ruku spôsobom tzv. „mŕtvej ryby“, t. j. nestlačí vám ruku takmer vôbec, komunikuje neistotu, nízke sebavedomie alebo že sa v danej situácii cíti nepríjemne. To isté platí aj pre príliš krátke podanie ruky. Zvyčajne tento dojem zanecháva potrasenie, čo trvá kratšie ako sekundu. Podľa psychológov a odborníkov na etiketu by dĺžka dotyku nemala presiahnuť päť sekúnd a sprevádzať by ho mali asi dve až tri potrasenia. Všetko, čo prevyšuje túto hranicu, môže v človeku vyvolať pocit, že nemá kontrolu nad situáciou a je v podriadenej pozícii.
Ak chceme podaním ruky vyjadriť partnerstvo a rovnocennosť, ruky by mali byť pri podávaní vo vodorovnej polohe, zhruba niekoľko centimetrov nad úrovňou pásu. Podávanie ruky „zhora“, tzn. dlaňou nadol, je považované za znak dominancie, „zdola“ zase podriadenosti. Podávať by sa mala celá dlaň, tak gesto komunikuje úprimnosť a ústretovosť. Stisnutie výlučne prstov naopak vyvoláva nedôveru a ostražitosť. Protistrana tým dáva najavo, že nie je ochotná nadviazať hlbší vzťah a niečo skrýva.
Okrem samotného gesta je však pri podávaní rúk podstatná aj reč celého tela. Je dôležité dívať sa počas celej interakcie navzájom do očí, prerušenie očného kontaktu môže signalizovať neúprimnosť. Veľa môže napovedať aj vzdialenosť medzi účastníkmi. Ideálne je to šesťdesiat až sedemdesiat centimetrov, ak je väčšia, môže to znamenať istý chlad a rezervovanosť vo vzájomných vzťahoch. Keď je vzdialenosť príliš blízka a jeden z účastníkov zasahuje druhému do osobného priestoru, vyjadruje snahu o prevahu a väčšinou sa to nestretáva s pozitívnou odozvou.
Niekedy je podanie ruky spojené aj s inými gestami, napríklad potľapkaním po pleci, bozkami či prikrytím spojených rúk druhou rukou (tzv. „rukavica“). Všetky tieto gestá najčastejšie komunikujú prijatie a záujem, hoci držanie rúk v „rukavici“ je dnes natoľko spojené s pozdravmi medzi politikmi, že takmer stratilo svoj pôvodný význam. V súčasnosti má skôr negatívne konotácie a vyvoláva dojem neúprimného záujmu a falošnosti.
NIE ÚPLNE JEDNODUCHÁ ETIKETA
Hlavne pri formálnejších príležitostiach má podávanie rúk presne dané pravidlá. Vo všeobecnosti platí, že spoločensky vyššie postavená osoba podáva ruku človeku s nižším postavením, žena podáva ruku mužovi a starší mladšiemu. Ten, kto má v tomto rebríčku nižšie spoločenské postavenie, vždy čaká, kým mu významnejšia osoba ponúkne ruku a iniciuje pozdrav. Pri návštevách vždy prvý podáva ruku hostiteľ. Ak ide o osoby s približne rovnakým postavením, rovnakého veku a pohlavia, v podstate platí pravidlo „kto prv príde, ten prv melie“.
K druhému človeku by sme nikdy nemali pristupovať s natiahnutou rukou, zdvihnúť by sme ju mali až v dostatočnej vzdialenosti. Je tiež proti pravidlám etikety podávať ruku do kríža či ponad stôl, alebo inú prekážku. Vo formálnej spoločnosti by vzájomný dotyk nemal trvať dlhšie ako dve sekundy. Toto gesto by taktiež malo vždy prebiehať postojačky, podávať ruku v sede môžu len ženy a staršie osoby. Nikdy nepodávame ľavú ruku, jedinou výnimkou je zranenie, zabraňujúce používaniu pravačky.
Aj keď tieto pravidlá na prvý pohľad vyzerajú pomerne jednoducho, problém nastáva vo väčších skupinách s ľuďmi rôzneho spoločenského postavenia a pohlavia. V tom prípade sa z etikety stáva tak trochu hlavolam. No ak si nie ste istý spoločenským postavením osoby, ktorej podávate ruku, odporúča sa ponúknuť ju ako prvý.
INÝ KRAJ, INÝ MRAV
V celej západnej kultúre je podávanie rúk v podstate univerzálne chápaným gestom s viac-menej rovnakými pravidlami, hoci aj tu sa dajú nájsť isté rozdiely. Američania sú napríklad známi asertívnejším a energickejším potriasaním rukou a pevnejším stiskom, kým Briti stláčajú ruku len zľahka. Francúzsky, Španielky a Talianky obyčajne doprevádzajú podanie ruky naznačenými bozkami striedavo na obe líca. V Latinskej Amerike si ľudia podávajú ruky z kratšej vzdialenosti ako je bežné v Európe a častejšie sú aj dotyky na paži či ramene. V týchto oblastiach je zvykom bozkávať sa pri pozdrave na jedno líce, pričom v niektorých krajinách sa bozkom na líce zdravia aj muži navzájom.
V Ázii je podanie rúk zvyčajne sprevádzané miernym úklonom. Napríklad v Japonsku ale toto gesto nie je rozšírené takmer vôbec a zdraví sa len poklonením s rukami spojenými pred sebou. V ázijských krajinách je tiež dôležité najprv pozdraviť starších ľudí bez ohľadu na spoločenské postavenie. V tomto prípade je mimoriadne dôležité dbať na podávanie výlučne pravej ruky, keďže v mnohých ázijských kultúrach je ľavá ruka považovaná za nečistú.
Na Blízkom Východe je neprijateľné, keď muž podá ruku žene, ale podávanie rúk medzi mužmi trvá o niečo dlhšie a je spojené s dlhším očným kontaktom ako je tomu zvykom v Európe. Rusi si nikdy nepodávajú ruky cez prah a pri pozdrave si občas vymenia aj tri bozky na líca. Eskimáci na severe a Maori na Novom Zélande sa okrem spojenia rúk niekedy dotýkajú aj nosmi. Tibeťania sa dotýkajú ušami a chvíľu si navzájom „načúvajú“. V niektorých afrických krajinách si pri podávaní rúk ľudia prepletajú palce alebo sa druhou rukou držia za srdce.
Na tieto drobné rozdiely a mnoho ďalších je dobré myslieť pri cestovaní či práci v medzinárodných tímoch. Vyhnete sa tak kultúrnemu šoku alebo nepríjemnemu faux pas.
Zdroje: gentlemanisland.sk, archiv-nuv.npi.cz, psycholog-ke.sk, slusnologia.sk, dejiny.weebly.com, avareurgente.com, aktuality.sk, zaujimavapsychologia.blog.pravda.sk, bbc.com, afar.com, nationalgeographic.com
