18. dodatok k ústave USA, ktorý zakázal výrobu, prepravu a predaj alkoholu sa stal súčasťou americkej histórie známej ako prohibícia. Autori i podporovatelia prohibície verili, že ak zmizne alkohol, stratí sa chudoba, problémy s ňou spojené i domáce násilie, jednoducho, že sa navráti morálka. Boli presvedčení, že spolu so zákazom predaja sa vytratí aj dopyt po ňom. Áno, prohibícia skutočne poznačila a zmenila životy miliónov ľudí a celej Ameriky. Nie však tak, ako mali zástancovia prohibície v pláne.
Zákaz bol ratifikovaný Spojenými štátmi americkými 16. januára 1919 a oficiálne vstúpil do platnosti 17. januára 1920 prijatím Volsteadovho zákona.
CIEĽOM BOLO VYHUBIŤ NÁSILIE A PROBLÉMY
V rokoch 1820 a 1830 v USA výrazne stúpla vlna náboženstva a hnutí bojujúcich za spravodlivosť. Nebolo by na tom nič zlé, keby ich prívrženci nekládli až priveľký dôraz na striedmosť a morálku všetkých občanov. Práve ich hlasy spôsobili, že v roku 1838 štát Massachusetts prijal zákon o striedmosti zakazujúci predaj liehovín v množstvách menších ako 15 galónov. Hoci bol zákon zrušený o dva roky neskôr, vytvoril precedens pre neskoršiu obdobnú legislatívu. Ako prvý schválil zákon o prohibícii štát Maine v roku 1846, ktorý ešte viac sprísnil v roku 1851. Na začiatku občianskej vojny sa pridali ďalšie štáty.
Na prelome 19. a 20. storočia už boli spolky striedmosti bežnou súčasťou komunít naprieč Spojenými štátmi. Protialkoholickú lobby tvorili napríklad Prohibičná strana či Abstinenčný zväz kresťanských žien. Silnú rolu v nich zastávali ženy, pretože alkohol bol považovaný za ničivý prvok rodín a manželstiev. V roku 1906 sa tak spustila nová vlna útokov na predaj likérov vedená Anti-salónovou ligou, ktorá neuznávala mestský spôsob života a v kultúre salónov videla zhýralosť, bezbožnosť a skorumpovanosť. Ku hlasom za zákaz predaja alkoholu sa pridali aj mnohí vlastníci tovární, ktorí sa domnievali, že takto zabránia problémom s alkoholom na pracovisku, zvýšia efektívnosť svojich zamestnancov a podarí sa im docieliť predĺženie pracovnej doby.
DODATOK O ZÁKAZE A JEHO PRIJATIE
V roku 1917, po vstupe Spojených štátov do prvej svetovej vojny, prezident Woodrow Wilson ustanovil dočasný vojnový zákaz s cieľom šetriť obilie na výrobu potravín. V tom istom roku Kongres predložil na ratifikáciu štátu 18. dodatok, ktorý zakazoval výrobu, prepravu a predaj omamných alkoholov. Hoci Kongres stanovil pre prijatie zákazu časový limit 7 rokov, novela dostala podporu potrebných troch štvrtín amerických štátov už za 11 mesiacov.
Osudný 18. dodatok o prohibícii bol ratifikovaný 16. januára 1919 a nadobudol účinnosť o rok neskôr. Podľa zákonného zástupcu Andrewa Volsteada z Minnesoty je známy aj ako Volsteadov zákon. Za zakázaný označoval každý nápoj, ktorý obsahoval minimálne 0,5 % alkoholu. Prohibícia sa mohla naplno rozbehnúť.
PRESADZOVANIE ZÁKAZU A PROBLÉMY S NÍM SPOJENÉ
Rýchlo sa však ukázalo, že to také jednoduché nebude. Federálna aj miestna vláda sa v priebehu dvadsiatych rokov snažila presadiť zákaz s veľkými ťažkosťami. Amerika totiž postavila mimo zákon výrobu a predaj alkoholu, nie však jeho konzumáciu. Situácia okrem iného dospela aj k šikanovaniu robotníckej triedy a obyvateľov vidieka. Najprv zo strany vlády, ktorá medzi sociálne slabšou vrstvou vyžadovala oveľa tvrdšie dodržiavanie zákona ako v meste, a potom zo strany samozvaných vymáhačov prohibície, medzi ktorých sa radili aj členova neslávne známeho Ku Klux klanu. Pod zásterkou vyčistenia spoločnosti od pašerákov a zločincov prenasledovali a vraždili tisícky Afroameričanov, Latinoameričanov, prívržencov iných rás a menšín, ako aj prisťahovalcov. V priebehu štyroch rokov narástol počet členov Ku Klux klanu na 5 miliónov.
Na jednej strane chudobný a lynčovaný ľud, na druhej strane bohatí Američania, ktorí nemali problém nájsť spôsob, ako sa ku alkoholu dostať. Na úspech prohibície to stále nevyzeralo. Začala sa éra domácej výroby, podpultového predaja a pašovania alkoholu. A že ľudia boli rozhodne vynaliezaví, o tom niet pochýb.
ILEGÁLNA VÝROBA A TAJNÉ BARY
Zakúpiť ste si mohli napríklad mixér, ktorý vás mal naučiť pripravovať rôzne druhy limonád. V skutočnosti však išlo o šejker, ktorého otáčaním ste získali recept rovno na 15 koktailov. Takéto maskovanie šejkra bolo iba jedným z 36 spôsobov, ako kamuflovať stroj na výrobu lahodných drinkov. Ich častými majiteľmi boli práve vysokopostavení politici a úradníci. Neraz i tí, ktorí sami hlásali správnosť prohibície.
Nelegálna výroba a pašovanie likérov pokračovali v priebehu celého desaťročia, vo veľkom začali byť prevádzkované speakeasy bary, ktoré sa nachádzali v garážach či suterénoch, a keď ste pri vstupe povedali to správne heslo, potajomky vám celú noc nalievali alkohol. Ľud si ho však dokázal pripravovať aj doma. Podomácky vyrobený tvrdý alkohol sa na severe USA nazýval bathtube gin (vaňový gin) a na juhu moonshine (svit mesiaca). Alkohol bolo jednoduché a možné skladovať doma, známa herečka Mary Pickfordová spolu so svojou matkou vykúpila zásoby obchodu s liehovinami a uskladnila ich v pivnici.
Zákaz alkoholu mal vplyv aj na rozvoj automobilového priemyslu. Ľudia pravidelne prevážali množstvá fliaš v kufroch auta. Aby boli automobily naplnené alkoholom menej nápadné a neklesal pod ťarchou nákladu, výrobcovia ich vybavili silnými pružinami. Žiaľ, svet neostal iba pri tejto „nevinnej“ kreativite.
AL CAPONE A VZRASTAJÚCI ZLOČIN
Éra zákazu výrazne povzbudila nárast trestnej činnosti spojenej s pašovaním. Zrodila jedného z najznámejších gangstrov – Al Capone. Už jeho mladosť bola opradená gangami, zločinom a neskôr vraždami, po príchode do Chicaga si ho všimlo tamojšie podsvetie a Al Capone sa stal rýchlo zodpovedným za väčšinu ilegálneho obchodu s alkoholom. Založil rozľahlú sieť nelegálny pivovarov a podnikov na pašovanie alkoholu, ktoré mu ročne dokázali zarobiť až 60 miliónov amerických dolárov. Mimochodom, Caponeho obľúbeným drinkom bol Southside Fizz, ktorého ingrediencie ako citrus a mäta šikovne zakrývali chuť ginu.
Pochopiteľným vyústením takejto atmosféry bola eskalácia násilia medzi gangami vrátane akcie v Chicagu neslávne známej ako Masaker na Deň svätého Valentína roku 1929. Niekoľko mužov oblečených ako policajti (o ktorých sa verilo, že sú spojení s Al Caponem) pri ňom zastrelilo a zabilo skupinu mužov v nepriateľskom gangu rivala Bugsa Morana. Celú operáciu viedol Al Caponeho priateľ Jack McGurn, ktorý mal s Moranom nevybavené účty. Moran mal kúpiť určité množstvo kvalitnej whisky za veľmi výhodnú cenu. K predaju malo dôjsť presne 14. februára 1929 dopoludnia v dohodnutej garáži. Okolo 10:30 dorazilo na miesto policajné auto, v tom istom čase sa v garáži nachádzalo šesť členov Moranovho gangu a jeden ich priateľ. Moran sa dostavil o čosi neskôr, podarilo sa mu zazrieť policajné auto a schovať sa, čo mu zachránilo život.
Z auta následne vystúpili dvaja policajti a traja muži v civile. Keď prítomní videli policajtov, mysleli si, že ide o policajnú raziu a nekládli žiadny odpor. Na požiadanie zložili zbrane a postavili sa s rukami za hlavou čelom k stene. Nato sa objavili muži v civile a spustili paľbu, pri ktorej bolo údajne vystrelených okolo 150 nábojov kalibru 45. Z garáže potom vyšli falošní policajti a pred nimi s rukami nad hlavou ich traja komplici v civile. Všetci nasadli do auta a odišli. Obyvatelia priľahlých domov, ktorí si niečo všimli, si mysleli, že boli dolapení páchatelia a ani im nenapadlo volať políciu. Keď na miesto prišla skutočná polícia, našli človeka, ktorý vtedy ešte dýchal, aj keď mal 14 rán od guliek zo samopalu. Bol to Frank Gusanberg. Na otázku, kto po ňom strieľal, však odmietol odpovedať.
Al Capone sa v čase incidentu nachádzal na Floride a jeho partner Jack McGurn mal taktiež dobré alibi. Bugs Moran po incidente verejne prehlásil, že iba Al Capone môže mať na svedomí takýto masaker. Po dlhých dohadoch verejnosti, či za akciou stojí Al Capone alebo nie, Al verejne prehlásil, že je síce pašerák, ale za valentínskym masakrom nestojí. Paradoxne, práve po tomto vyhlásení sa z neho stala celebrita. Bol prvý, ktorý sa verejne priznal k ilegálnemu obchodu s alkoholom, čo vyvolalo veľkú diskusiu a akési verejné potvrdenie toho, že zločin sa naozaj deje.
HERBERT HOOVER A JEHO HON ZA AL CAPONEM
Krátko po masakri bol za prezidenta zvolený Herbert Hoover, o ktorom sa hovorilo aj ako o mandáte pre prohibicionistov. Hoover sa tvrdo oprel do boja so zločinom a prvýkrát predstavil názor, že trestný čin je ohrozením štátu. Žiadal reformu existujúceho vymáhacieho mechanizmu Volsteadovho zákona a elimináciu výnimiek a medzier v ňom. Za jeho vlády boli zvýšené tresty pre svedkov požívania alkoholu, ktorí čin neohlásili, pričom tresty sa pohybovali vo výške troch rokov. Hoover ustanovil aj Federálny úrad pre omamné látky. Bohatá vrstva Američanov medzitým začala unikať do Havany, ktorá získala prezývku Paríž Karibiku a vznikol tu koktail pomenovaný po herečke Mary Pickfordovej. Hooverove tvrdé opatrenia sa dotýkali najmä chudobných a robotníckej triedy, často bolo možné stretnúť sa s prípadom, kedy bol otec troch detí odsúdení za to, že vypil fľašku alkoholu, kým vyššie sociálne vrstvy sa nemuseli ničoho obávať. Tieto scenáre boli ranami najmä pre postavenie prohibicionistov, ale aj pre zločincov, ktorým sa s Hooverovým príchodom končili zlaté časy pašeráctva.
Navyše nebolo žiadnym tajomstvom, že Hoovera oveľa viac ako prohibícia trápil Al Capone, ktorým začínal byť priam posadnutý. Tento poznatok do svojich plánov zapracovali aj členovia podsvetia Nucky Johnson a Lucky Luciano, ktorý stál za zrodom Cosa Nostra. Priamo v Atlantic City zorganizovali celonárodnú konferenciu gangstrov. Na tomto štvordňovom zjazde sa stretli zločinci ako Mackie Messer, Frank Costello či Carlo Gambino. Ich cieľom bolo po spoločnej dohode s Al Caponem obetovať ho za nelegálne držanie zbrane a utíšiť tak Hooverov hlad po jeho dolapení. Capone si odsedel ani nie jeden rok vo väznici vo Philadelphii, ktorá navyše vôbec nevyzerala ako väznica, a tak to pre neho veľká obeta nebola. Pre a proti prohibičné hlasy začali pomaly, ale isto kolísať.
ILEGÁLNY OBCHOD ŤAŽIL Z POKRYTECTVA
Prezident Hoover sa pomerne ľahkovážne staval aj ku Veľkej hospodárskej kríze, ktorá zasiahla Ameriku v 30. rokoch. Viac ako na problémy občanov sa stále zameriaval na dolapenie Al Caponeho. Hooverove názory dokumentuje aj vyhlásenie reportéra Chicago Daily News o tom, že „verejným nepriateľom nie je chudoba, bezdomovectvo či nezamestnanosť, ale Al Capone.“ Paradoxne, kým sa Hoover naháňal za slávnym mafiánom a ignoroval nezamestnanosť, ktorá dosahovala už úroveň 9 %, či 2 milióny ľudí bez domova, Capone, ktorý sa vždy cítil ako jeden spomedzi slabých, medzitým zriadil vývarovňu pre nezamestnaných a jeho popularita rástla. Hoovera začali ľudia viniť z problémov v štátoch, začali vznikať mnohé hanlivé pomenovania, prázdnym vreckám sa napríklad hovorilo „Hooverova vlajka“, „Hooverovou plachtou“ zas boli staré noviny používané ako posteľná plachta a chudobné štvrte začali byť nazývané „Hooverville“.
Ilegálny obchod s alkoholom zatiaľ stále prekvital a dostal sa aj na stránky novín. Mohol za to takzvaný „Muž v zelenom klobúku“, ktorý bol pašerákom alkoholu pre mnohých vplyvných ľudí v Capitole, ktorí sa pred verejnosťou hlásili k prohibícii. Vlastným menom George Cassiday mal bohatý menný zoznam svojich klientov, istému senátorovi nosil napríklad „materiál na čítanie“ priamo do jeho knižnice. Vďaka onomu mennému zoznamu sa mu väzenie dlho vyhýbalo, keď bol však napokon usvedčený, v novinách vydal článok o tom, kedy, komu a ako pomáhal dodávať ilegálne alkohol. V obľúbených podnikoch najbohatších mužov z mesta Washington zas začali byť náhle na obsluhu sódovky najímaní prvotriedni barmani. Môžeme predpokladať, že to nebola sóda, ktorá dala v klube Chavy Chase vzniknúť koktailom ako napríklad Hong Kong s whisky. Organizovaný zločin jednoducho ťažil z pokrytectva.
Medzitým stále pokračoval hon na Caponeho, polícia nebola schopná nájsť žiadne dôkazy, ktoré by mafiána spájali s nelegálnou činnosťou. Vykonaný bol aj balistický prieskum dvoch samopalov, ktoré boli nájdené v dome Caponeho spoločníka, avšak valentínsky masaker ostával stále nevyriešený. Pomohol až daňový úrad, ktorý Caponeho nachytal na nezdanených príjmoch. V kontexte toho, čo všetko Al Capone napáchal, to mohlo vyznievať úsmevne, faktom však bolo, že dňa 17. októbra bol Al Capone odsúdený za krátenie dane na 11 rokov, z ktorých si časť odsedel v Alcatraze.
Dňa 7. júna 1932 sa o slovo prihlásil boháč Rockefeller junior, dovtedy známy ako zástanca prohibície. Vystúpil s prejavom ku zrušeniu prohibície, kde prezentoval výsledky štúdie o tom, či prohibícia funguje. Vzrastajúce trestné činy, vraždy, pitie alkoholu na verejnosti, v baroch či vo filmoch, samopaly v uliciach a najväčší počet vrážd v Chicagu na svete – to všetko bolo jasnou odpoveďou, že zákaz predaja alkoholu nefunguje.
ZÁKAZ KONČÍ
Začalo sa schyľovať ku koncu toho, čo Herbert Hoover kedysi nazval „veľkým spoločenským a ekonomickým experimentom, vznešeným motívom a ďalekosiahlym účelom“. Podpora zákazu zo strany verejnosti sa koncom 20. rokov 20. storočia znižovala a členovia hnutí striedmosti, ktorí neboli prohibícii až tak odovzdaní, veľmi ľahko prechádzali na druhú stranu brehu. Ku koncu zákazu prispievala aj Veľká hospodárska kríza, pre ktorú bolo vytváranie pracovných miest a príjmov z legalizovanej výroby a predaja alkoholu nevyhnutné. K zavŕšeniu malo prísť, keď sa v roku 1933 o post prezidenta uchádzal demokrat Franklin Delano Roosevelt, ktorý v rámci svojej kampane požadoval zrušenie prohibície. Nielen to mu prinieslo pomerne ľahké víťazstvo nad úradujúcim prezidentom Hooverom. Rooseveltovo víťazstvo znamenalo koniec prohibície.
Vo februári 1933 prijal Kongres rezolúciu navrhujúcu 21. zmenu a doplnenie ústavy, ktorou by sa zrušil 18. zákon. Tento pozmeňujúci a doplňujúci návrh bol predložený štátom a v decembri 1933 Utah poskytol 36. a posledné potrebné hlasovanie na ratifikáciu. Aj keď niekoľko štátov po konci prohibície naďalej zakazovalo alkohol, do roku 1966 tento zákaz zrušili. 21. dodatok bol ratifikovaný 5. decembra 1933, čím bola prohibícia definitívne ukončená. Hovorí sa, že Roosevelt oslávil jej koniec pohárom svojho obľúbeného Martini. Nový prezident z vtedajšej situácie vyťažil aj v tom smere, že pre svoju obľubu nemusel zvýšiť podporu v nezamestnanosti. Stačilo mu zrušiť prohibíciu, a to bola jeho odpoveď na množstvo sťažností.
Paradoxne, po konci prohibície bolo pitie alkoholu na verejnosti zložitejšie ako počas nej. Bol zavedený zákaz pitia alkoholu pri kostoloch a školách, alkohol nemohli požívať neplnoletí, zaviedli sa otváracie hodiny pre podniky predávajúce alkohol, ako aj zákaz predaja vína v nedeľu. Rozhodne však odpadli obavy o trestné stíhanie za popíjanie piva či domáca výroba liehovín. Prohibícia však napáchala viac škody ako úžitku a my sa z veľkého amerického „experimentu“ dnes môžeme už len, našťastie, poučiť.
