Čím úpornejšie sa niekedy snažíme dosiahnuť svoje ciele, tým menej sa nám darí. Prečo to tak je a ako nám popustenie uzdy neustálej sebakontroly môže zmeniť život tak, aby bol nielen úspešnejší, ale najmä radostnejší?
O sebakontrole sa dnes hovorí ako o jednej z najdôležitejších naučených vlastností. Zo štúdií opakovane vyplýva, že ľudia s lepšou sebakontrolou sú zdravší, šťastnejší, bohatší, vzdelanejší, spokojnejší so svojou prácou a tiež žijú väčšmi naplnený partnerský život. V niektorých zdrojoch sa potom dokonca hovorí o tom, že sebakontrola má pre človeka minimálne rovnaký význam ako inteligencia.
Nesnažte sa byť dokonalí
Na internete som nikde nenašla otázku typu „ako mám byť na seba menej prísna?“. Zato volaní o pomoc typu „chcela by som mať pevnejšiu vôľu, čo mám robiť?“ som našla neúrekom. Máme pocit, že so silnejšou vôľou a lepšou sebakontrolou by sa dostavil pocit väčšej spokojnosti, väčší úspech, a teda lepší život. Že keby sme zakaždým dokázali odmietnuť zmrzlinu a zjesť namiesto toho jablko, budeme šťastnejší. Že keby sme sa v tejto chvíli prestali povaľovať na gauči a radšej si zacvičili, budeme sami pre seba znesiteľnejší. To je síce v určitej miere pravda, ale slová „určitá miera“ tu hrajú dôležitú úlohu. Zatiaľ čo niektorí ju nespĺňajú, druhí ju značne prekračujú. Dokážu si odoprieť všetky zmrzliny a nahradiť ich jablkami. Vedia vstať z gauča a cvičiť. Problém je, že z toho nemajú žiadnu radosť.
Zostaňte sami sebou a žite, ako sa Vám páči!
Ako píše vo svojej knihe Overhelmed: Work, love and play when no one has the time americká novinárka Brigid Schutle, keď treba každý zvládnutý krok odškrtnúť v diári, vyhodnotiť, podrobiť analýze, postupne sa z jednotlivých krokov stávajú povinnosti. Až sme nimi takí zavalení, že nemáme čas na nič iné. Skúste si odpovedať na otázku, kedy ste naposledy svoj voľný čas využili tak, aby ste ním znova nedosahovali žiadny výsledok? Všetok čas sa u mnohých ľudí zaplnil snahou o dosahovanie mét a plnením úloh, ktoré si sami uložili, kontrolou výsledkov a updatovaním plánov. Sebakontrola pre nich prestala byť dobrým pomocníkom, ale začala byť zlým pánom.
Zle nastavená motivácia
Ale aby sme sa správne pochopili: motivácia, stanovovanie cieľov a postupné smerovanie k nim nie je vôbec nič zlé. Čo však býva problém, je spôsob, akým si ciele vytyčujeme. Že ich koľkokrát len odkukáme od niekoho iného, prípadne niekomu dovolíme, aby nám ich určil. Lenže to nie sú naše ciele. Toto nie sú ciele, keď ich dosahovaním strávime pokojne celý život, pretože cítime, že majú zmysel, a tak žiadne úsilie nie je márne. Toto sú ciele, o ktorých koľkokrát ani nevieme, prečo ich vlastne plníme. Nejsť na večierok a učiť sa cudzí jazyk si môže vyžadovať obrovskú dávku sebaovládania, alebo úplne malú, keď viete, prečo to robíte a že tak konáte kvôli sebe.
Poznám ženu, ktorá sa tri mesiace tvrdo pripravovala na súťaž v bodybuildingu, nesmela si dať ani kávu. Preberali sme spolu, ako si vypestovať takú prísnu vôľu. Vysvetľovala mi, že v deväťdesiatich percentách prípadov o tom vôbec nepremýšľa. Zaujímavé je, že slovo sebakontrola za celý čas nepoužila. Jej konanie bolo úplne prirodzené, občas síce prinášalo nepohodlie, ale cieľ jej v dôsledku správnej motivácie jasne vymedzoval hranice.
Pevná vôľa ani sebakontrola nie sú vlastnosti, ktoré máme od narodenia. Oboje je skôr spôsob nášho prežívania a našej voľby. Ide o schopnosti, z ktorých si môžeme na zvyšok života upliesť nepríjemný bič – keď plníme, čo nám nie je vlastné. Alebo tiež si vydláždiť cestu k životu, po akom túžim – keď si plníme sny.
Zabudnite na dokonalosť
Ale celkom také jednoduché to nie je. Môžete žiť v súlade so svojimi ambíciami, stále to však bude v dobe, ktorá je charakteristická extrémnym nátlakom na výkon a dokonalosť a tiež prítomnosťou veľkého množstva ľudí kráčajúcich za podobnými cieľmi ako vy. A hoci sa hovorí, že to najlepšie, čo pre seba v dnešnom svete môžete urobiť, je prestať sa pozerať na ostatných, všetci vieme, aké zložité to je. Udržať si vedomie toho, že druhý je iný, má inú výbavu, skúsenosti a neprepadnúť pocitu, že moje ja je horšie, sa dnes darí naozaj málo ľuďom. Väčšina sama seba hodnotí horšie, a tak začíname s naháňačkou, aby sme to dorovnali. Práve predstava, že by sme na svojej ceste mali byť inde, ako aktuálne sme, ktorej následkom je potom úporné snaženie a až prehnané sebaovládanie: robím to tak, ako by som mal?
Alebo druhý extrém – absolútna rezignácia. Tú si všimol aj americký novinár a autor kuchárskych kníh Mark Bittman, keď sa v časopise Time zamýšľal nad tým, ako sa zmenilo naše stravovanie pod vplyvom prítomnosti milióna cudzokrajných ingrediencií v supermarkete za rohom, dvadsaťštyrihodinových kuchárskych šou, blogov a Instagram fotiek, z ktorých vám kvapkajú sliny až na ponožky. A viete, čo si myslí? Že namiesto toho, aby nás motivovali variť, spôsobujú, že si radšej objednáme pizzu alebo iné jedlo z rýchleho občerstvenia. Keby sme varili, neboli by sme ani zďaleka takí perfektní ako naše vzory. A keď nemôžeme byť perfektní, nesnažíme sa byť ani dobrí. Bohužiaľ, takýto postoj nám môže zničiť život.
A potom stačí, že príde nejaká dlhodobá nepredvídateľná situácia a zrazu sme donútení robiť všetky tie odmietané veci a zisťujeme, že nemusíme byť dokonalí, stačí len, že sme všetci zdraví a môžeme si sadnúť k spoločnému stolu. Prečo sa to však nedá aj skôr?
Potrebou dohnať svoje vzory a byť perfektní na seba vytvárame veľký tlak, ktorý prináša len stres, vyčerpanie, a, naopak, skoro nikdy to, kvôli čomu ho vyvíjame. Nehovorí sa nadarmo, že životného partnera stretnete s najväčšou pravdepodobnosťou vo chvíli, keď sa prestanete snažiť. O úspechu, šťastí, radosti platí niečo podobné: dostavia sa, keď im to dovolíte. Tým nehovorím prestať sa o ne usilovať, len s možno o niečo menšou vervou ako doteraz. Jednoducho, aby ste im v prepchatom živote urobili medzeru, ktorou k vám môžu prekĺznuť.
Pustite prísnosť k vode
Keď som sa raz jedného úspešného biznismena pýtala, ako dosiahol svoj úspech, povedal mi, že sa dostavil až vo chvíli, keď sa vzdal posadnutosti: byť všade, stihnúť všetko, skontrolovať všetko a poznať všetku konkurenciu. Prosto a jednoducho: tomuto mužovi sa začalo dariť presne vo chvíli, keď sa po rokoch rozhodol nejsť až na koreň, nikomu nič nedokazovať a svoje podnikanie, o ktorom niekoľko rokov len sníval, si užiť. Napokon, s týmto plánom kedysi odchádzal z veľkej korporácie a svoj biznis zakladal.
Tento prístup je pomerne výnimočný, sama okolo seba zvyčajne vnímam presne opačný. Najmä vo chvíli, keď nám život postaví do cesty prekážky, to buď vzdáme, alebo sa zahryzneme ešte viac. „Dať tomu všetko“ je heslo dneška. Vyhodili nás z práce? Budeme študovať. Nedarí sa biznis? Nebudeme pracovať dvanásť, ale šestnásť hodín denne. Mám okolo seba ľudí, ktorí si na seba toľko nakladajú a sú na seba takí prísni, že vidím, ako chradnú pred mojimi očami. To neznamená prestať mať ambície, vyhodiť plány a stať sa lenivcom. Ale znamená to predovšetkým, že keď si na naše viac či menej ambiciózne ciele občas zámerne „dovolíme“ zabudnúť a povolíme to nesmierne úsilie, budeme mať minimálne pocit, že život je akosi menej namáhavý.
Skúste to dnes o čosi jednoduchšie a s väčšou ľahkosťou. Veľa šťastia!
