Vizionár. Provokatér. Šťastlivec. Nech už si pre Calvina Kleina vyberiete ktorýkoľvek prívlastok, jedno sa mu nedá uprieť. Obyčajné kúsky v šatníku premenil na ikonické.
ZAČIATKY
Calvin Richard Klein sa narodil 19. novembra 1942 do židovskej rodiny v Bronxe. Jeho otec, pôvodom z Maďarska, vlastnil obchod s potravinami v Harleme, matka bola žena v domácnosti, a práve ona zrejme môže za Calvinov vzťah k móde. S malým synom totiž často a s nadšením navštevovala krajčírsky obchod svojej matky. Calvin začal objavovať módu a dizajn, a už v detstve uzreli svetlo sveta jeho prvé náčrty. Niet divu, že jeho kroky viedli na strednú školu priemyselného umenia a prestížnu umeleckú školu v New Yorku, Art Students League. V roku 1963 úspešne absolvoval Fashion Institute of Technology v New Yorku. Už počas školy však pracoval v módnom magazíne Women’s Wear Daily (WWD). Po škole sa zamestnal v spoločnosti špecializujúcej sa na tvorbu takzvaných “šľahačkových” šiat. Keď si však Klein po troch mesiacoch práce vypýtal plat a jeho šéf to odmietol, táto kariéra sa skončila.
Krátko na to začal pracovať ako kresliar u výrobcu kabátov Dana Millsteina. Podľa Kleinových slov ho hodil rovno do jamy levovej, vďaka čomu sa však mnoho naučil. Millstein brával Calvina na parížske prehliadky haute couture, aby tam kopíroval jedinečné strihy. Millstein však nebol veľmi príjemný šéf, čo Kleina prinútilo neskôr k odchodu. A aj v tomto prípade platilo, že všetko
zlé je na niečo dobré. Na základe odporúčania získal Calvin Klein miesto v Halldon Ltd, ktorí sa venovali výrobe falošných kožušín. Táto práca mu priniesla prvú zmienku v médiách, a to rovno v uznávanom Tobe Report v roku 1967. Päť rokov strávil po nociach a víkendoch navrhovaním oblečenia pre rôzne newyorské obchody.
Calvin Klein však neustále túžil po vlastnom biznise, až sa jedného dňa zoznámil s Abe Morensteinom, starým priateľom Dana Millsteina, ktorý mal taktiež podnikateľské ambície. Morenstein vypočítal, že na založenie firmy potrebujú kapitál 25 000 dolárov. Najprv skúsili šťastie na 7. Avenue, pokus však nevyšiel. V momente, keď sa chcel Klein svojho sna vzdať, ozval sa jeho priateľ z detstva Barry Schwartz a venoval mu 2 000 dolárov, dosť na to, aby mohli Klein a Morenstein vytvoriť prvé vzorky. Finančné dary od Schwartza začal Calvin využívať pravidelne, hoci Morenstein tvrdil, že sa Klein nikdy nezmienil o zdroji financií.
Po vytvorení spoločnej kolekcie chcel Morenstein založiť spolu s Kleinom obchodnú spoločnosť. To však ešte netušil, že 25-ročný Calvin už rok jednu mal, a to Calvin Klein Ltd, v ktorej ako spoločník nefiguroval nik iný ako Schwartz. Ten totiž prevzal Kleinove rodinné potraviny a daroval mu ďalších 10 000 dolárov na rozbehnutie značky. Morenstein bol mimo hry a 24 rokov od roku 1968 s Kleinom neprehovoril.
ŠŤASTIE CHODÍ PO HOTELOCH
Calvin Klein si za získané peniaze prenajal hotelovú izbu, ktorú využíval ako svoj ateliér. V tom čase šiel v rovnakom hoteli na schôdzku vtedajší viceprezident spoločnosti s luxusnou módou Bonwit Teller, Donal O’Brien. Náhodou si všimol na jedných dverách visieť kabát, ktorý ho zaujal. A ako už asi tušíte, išlo o dvere Kleinovej izby. O’Brien ho navštívil, a o pár dní sa v izbe zjavila aj Mildred Custin, prezidentka Bonwit Teller, ktorú Klein nazýval veľkou dámou maloobchodného sveta. Klein a Bonwit Teller uzatvorili zmluvu na 50 000 dolárov, čo mu prinieslo nielen medializáciu v New York Times, ale najmä enormný nárast zákaziek a miliónové zisky už v prvom roku. Klein začal rozširovať líniu dámskeho športového oblečenia. Že z Calvina Kleina bude rásť provokatér, sa dalo tušiť, už keď po prvom úspechu presťahoval svoje kancelárie do budovy, kde sídlil jeho bývalý zamestnávateľ Dan Millstein.
Prvá módna prehliadka pod hlavičkou Calvina Kleina sa konala v apríli 1970. Bola skromná a produkcia stála len okolo 10 000 dolárov. Zožala však obrovský úspech a tvrdenia od WWD, že Calvin Klein má miesto po boku veľkých mien 7. Avenue. V roku 1971 sa Calvin Klein pohyboval v číslach 5 miliónov dolárov. Šiel však ešte ďalej. V rámci expandovania sa rozhodol prebrať priestory spoločnosti svojho bývalého šéfa Millsteina. Ten si schválne pýtal prestrelenú sumu, Klein ju však uhradil, a nielen to. Odkúpil i predmety, ktoré sa v nej nachádzali.
1973 – 1977
V roku 1973 získal Calvin Klein svoju prvú cenu Coty American Fashion Critics. O rok na to ju získal znova. Do roku 1975 predstavovali jeho tržby 17 miliónov dolárov a Klein bol uvedený do Siene slávy Coty. Vo veku iba 33 rokov sa tak stal najmladším dizajnérom, ktorému sa dostalo tejto pocty. V roku 1976 sa vďaka licenčným obchodom spoločnosti Klein zvýšili tržby na 6 miliónov dolárov. Spoločnosť neskôr najala Hermine Mariaux, bývalú riaditeľku Valentino v Amerike, aby dohliadala na zoznam držiteľov licencie. Prvým držiteľom sa stala Alixandre Furs, slávna kožušinová spoločnosť. Ďalšou licenciou bol poctený japonský obchodný dom Isetan, ktorý reprodukoval Kleinove strihy pre potreby nižších zákazníkov. V roku 1977 Klein uviedol na trh pánske oblečenie s podporou Maurice Bidermanna, ktorý podpísal päťročnú licenčnú zmluvu na Calvin Klein Menswear Inc.
Po značných úspechoch v móde sa Klein rozhodol etablovať na trh s parfumami. Ako inak, i toto rozhodnutie sprevádzali “kleinovské” požiadavky. O licenciu síce prejavilo záujem veľa spoločností, avšak žiadna nechcela pristúpiť na požiadavku, ktorou bola úplná kontrola Kleina nad produktom. Jedinou spoločnosťou, ktorá sa aspoň priblížila k uzatvoreniu obchodu, bol Revlon. Klein sa s vtedajším prezidentom skupiny Revlon, Stanley Kohlenbergom, niekoľkokrát stretol, avšak k dohode nedošlo. Calvin napokon urobil na tú dobu čosi neslýchané a opäť po svojom. Vôňu sa rozhodol financovať z vlastného vrecka. Následne najal Stanleyho Kohlenberga, pričom tento akt oznámil vo vydaní WWD z 28. januára 1977. Kohlenberg bol eskortovaný z priestorov Revlonu a 1. februára začal pracovať pre Kleina. Jeho šéf sa o situácii dozvedel až potom.
1978 – 1984
80. roky preslávili Kleina najmä jeho reklamami a plagátmi. Začiatkom roku 1978 Calvin spolupracoval s Charlesom Tracym, dvorným fotografom Saks Fifth Avenue, a na skúšku s ním nafotil pár záberov s Patti Hansen. Neplánoval si ho najať natrvalo, keďže sa mu nepáčila absencia kreatívneho riaditeľa na fotení, napokon ho však výsledná práca Tracyho prekvapila do takej miery, že fotografia skončila na na billboarde a držala sa tam celé dva roky.
Televíznym reklamám sa Klein spočiatku bránil, názor však zmenil v roku 1980. Vybral si Richarda Avedona a Avedon so sebou priviedol 15-ročnú Brooke Shields, ktorú práve fotil pre Vogue. Avedon prehlásill, že myšlienkou televízneho spotu bolo „požičať imidž Calvina Kleina džínsom a nie imidž džínsov Calvinovi Kleinovi“.
Reklamy s Brooke si získali negatívnu popularitu, najviac pozornosti strhla reklama s 15-ročnou Shields a otázkou: „Vieš, čo delí mňa a moje Calvins? Nič.” Reklama bola zakázaná niekoľkými TV stanicami, v lepšom prípade presunutá do nočného vysielania. Ako to však už býva, kontroverzia sa vyplatila a prijaté licenčné poplatky vyskočili z 1,2 milióna dolárov v roku 1978 na 12,5 milióna dolárov v roku 1980. Calvin Klein Jeans v tom čase ešte stále patrili pod Puritans, a hoci ich vysoké čísla boli z viac ako 90 % vďaka Kleinovi, Klein profitoval len z licencií vo výške približne 15 miliónov dolárov, kým Puritans získali 250. V roku 1984, po vážnej chorobe prezidenta spoločnosti Puritans a vedení jeho synom, sa Klein začal snažiť o ich kúpu, ktorá sa stala úspešnou.
1985 – 1999
Klein sa rozhodol naplno venovať spodnej bielizni, chcel priniesť revolúciu do sveta obyčajných kúskov, a svetu dal o tom značne vedieť. Do reklamy investoval vyše 500 000 dolárov. Na výrobu spodnej bielizne si vybral spoločnosť Bidermann, ktorá klasicky vyzerajúcu spodnú bielizeň doplnila o dodnes ikonický pás s logom Calvin Klein. V reklame na spodnú bielizeň sa objavil olympionik Tom Hintinaus. V priebehu dvoch týždňov bola predaná bielizeň v hodnote 65 000 dolárov a tržby za prvý rok boli odhadované na 4 milióny dolárov. Klein následne uviedol spodnú bielizeň pre ženy, podobnú tej pánskej. Za 90 dní sa predalo neuveriteľných 80 000 párov. Licenciu na neustále narastajúcu výrobu získali Kayser Roth. Hoci bola bielizeň úspešnou, kritici ju ani trocha nepovažovali za inovatívnu. Iba za športovú a štýlovú. Dnes vieme, že práve v jednoduchých líniách, spracovaní a minimalizme tkvie majstrovstvo Calvina Kleina. V tom čase však WWD videlo v Kleinových modeloch krízu identity.
Zároveň Puritans, ktorý Klein odkúpil zo 105-miliónovej pôžičky, začali náhle strácať peniaze. V roku 1985 WWD uviedlo, že „Spoločnosť narazila na prepad na trhu s džínsami a v roku 1984 stratila 7 146 000, čím sa zničil jej majetok.“ Klein následne dosiahol novú bankovú dohodu a Puritans sa stali začiatkom roka 1985 opäť ziskovými. V roku 1991 sa spoločnosti (už pod názvom Calvin Klein Sport) najviac darilo v divíziách spodnej bielizne a voňavkárstva, ale stále mala dlhy, pochádzajúce z čias prevzatia Puritans. Dlh rástol a dosiahol až výšku 54,6 milióna dolárov. Klein mal však opäť šťastie. Na scéne sa objavil jeho dlhoročný priateľ, David Geffen, a dlh odkúpil. Klein sa opäť naštartoval a uviedol, ako inak, kontroverznými reklamami v hlavných úlohách s Kate Moss a Markom Wahlbergom, známym aj ako Marky Mark. K úspechu mu dopomohol aj vedúci pánskeho dizajnu John Varvatos, ktorému môžu dnes mnohí muži vďačiť za eliminovanie slipov. Práve John totiž ako prvý navrhol pánske boxerky v podobe, v akej ich poznáme dnes.
Kleinove úspechy neustále striedali obvinenia, či už z plagiátorstva alebo nevhodných reklám. V roku 1996 boli obvinenia Kleina z kopírovania iných dizajnérov také silné, že faxom poslal do novín svoje kolekcie ešte skôr, ako sa začali objavovať nové trendy z Milána.
Klein mal svoje odevné kráľovstvo pod kontrolou do konca 90. rokov. V roku 1999 oznámil, že hľadá kupca pre svoju spoločnosť, v tom čase na konte s tržbami 170 miliónov dolárov. Klein však opäť trval na tom, že bude mať nad firmou úplnú kontrolu. Predaj spoločnosti tak trval takmer tri roky a napokon ju získali Phillips-Van Heusen.
2002 – SÚČASNOSŤ
O predaji informovali v roku 2002 New York Times s tvrdením, že Klein už nebude mať nad spoločnosťou kreatívnu kontrolu. Sám Bruce Klatsky, vtedajší výkonný riaditeľ PVH, však uviedol, že by bol idiot, keby nerešpektoval Kleinove názory a že firma bude naďalej dbať na pohľad Calvina Kleina. Ten sa najnovšie stihol vyjadriť ku Kendall Jender, ktorá bola obsadená do kampane na novú spodnú bielizeň popri Justinovi Bieberovi: „Veľa ľudí by chcelo účinkovať v reklame, ale treba sa zamyslieť, prečo a kto ich vyberá. Justin Bieber sa mi v kampani páčil preto, lebo mám rád jeho, nie preto, lebo má milión followerov. Modeli a modelky sú teraz však platení najmä od počtu fanúšikov na sociálnych sieťach. Nemyslím si, že to môže z dlhodobého hľadiska fungovať. Ak však urobíte skutočne vynikajúce fotografie správnych ľudí v správnom oblečení na správnom mieste a zverejníte ich online, je to v poriadku. Ale dať len tak šaty na Kim Kardashian, tým nedosiahnete nič.”
